Ilona Németh: Čo je talent?

R: Ja som sa chcela hlásiť na vysokú školu do cudziny. Vtedy, asi v roku 1980, boli na výber len socialistické krajiny – Poľsko, Maďarsko a Sovietsky zväz. Rozhodla som sa, že sa prihlásim do Poľska na plagát, kvôli tomu, že vtedy ten poľský plagát bol dosť dobrý a zaujímavý. Ale potom kvôli hnutiu Solidarność to bolo zakázané a nedalo sa ísť do Poľska. Druhá možnosť bola buď Sovietsky zväz alebo Maďarsko. Tak som si vybrala Maďarsko, aj kvôli tomu, že som z maďarskej menšiny. Odišla som do Budapešti. Tamojšia vysoká škola užitého umenia vtedy vyzerala inak ako tá vaša v Prahe. Tam totiž neboli voľné ateliéry. Boli to vyslovene užité obory. Urobila som prijímačky na textil – lebo bolo určené, že sa dá v Budapešti študovať len textil – úplne niečo iné. To som vôbec nikdy neriešila. Zobrali ma a na začiatku som sa prehlasovala na grafiku, na knižnú ilustráciu a typografiu. Bolo to bližšie k tomu voľnému umeniu. Tak som päť rokov študovala grafiku. A potom som sa vrátila k tomu, čo som pôvodne chcela.

Tých päť rokov som si myslela, že som prestala úplne robiť voľné umenie. Potom som začala maľovať, ale takým spôsobom, že som sa vôbec nezaoberala tým, čo z toho bude. Riešila som viac-menej sexuálne témy a nič iné, to ma zaujímalo vtedy asi najviac. Začala som vystavovať svoje obrazy a potom som urobila prvú samostatnú výstavu cez Adu Krnáčovú, ktorá založila Sorosovo centrum v Bratislave.

Pripravovala som cyklus žltých malieb, kde som maľovala bály zo slamy. A k tomu som urobila performance, ktorá bola natočená na videu. Potom, keď som tú výstavu začala robiť, tam bolo 70 obrazov. Keď už boli tie obrazy v priestore, plus video, tak som mala taký pocit, že to jednoducho nefunguje, že tam niečo chýba. Zavolala som jednu kurátorku z Budapešti, Katarínu Timar, ktorá bola v otvorenejšom prostredí ako my na Slovensku. Ja som sa pýtala, čo si myslí o tom, či môžem vystaviť bály slamy v priestoroch. A ona povedala: prečo nie. To bola pre mňa dosť dôležitá veta, lebo keby nesúhlasila, tak by som to možno neurobila. Od tej doby som úplne prestala maľovať, ani jeden obraz som potom nenamaľovala a nebolo to rozhodnutie, ale jednoducho to tak dopadlo. A potom som robila inštalácie. Teraz robím viac projekty v iných médiách. Ja by som veľmi rada aj maľovala, veľmi rada by som robila obrovské inštalácie, ale jednoducho mám iné nápady, lebo inak uvažujem.

S maľbou som mala pocit, že to je projekcia niečoho. Ja viem, že tí, ktorí maľujú, o tom rozmýšľajú ináč, ale ja som mala taký pocit, že na čo by som projektovala niečo do 2D, keď to môže byť v priestore, môže to byť prechodné alebo sa toho môžem dotýkať, môže to mať zvuk a všeličo možné.

R: Ja som kreslila od malička. To pre mňa bolo úplne prirodzené, ani si nepamätám, že by som robila niečo iné.

R: Nie. Vlastne... moja stará mama šila, možno to je umelecký gén, neviem, ale okrem toho nič. V našej rodine boli obchodníci, ale ja nemám gény na obchodovanie.

R: To je zaujímavé, lebo ja som sa rodinou nezaoberala predtým. Raz som urobila taký cyklus, keď som skončila vysokú školu. Viac som sa venovala rodine, keď som pred dvomi rokmi odišla do New Yorku na Fulbrightovo štipendium študovať Public Art. Bola som päť mesiacov v Brooklyne a začala som o tom uvažovať. Dostala som ponuku, aby som urobila výstavu. Mala som potrebu určovať, kto som. Predtým som to vôbec neriešila. A dúfam, že to už pomaly dokončím, lebo jednoducho ma to nepustí. Musím sa tým stále zaoberať.

Pre mňa je na rodine zaujímavé, že žijeme na takom mieste, kde sa mení všeličo možné, kde sú rôzne krajiny, občas v Československu, občas v Maďarsku, občas slovenský fašistický štát, občas habsburská monarchia, Európska únia a ja neviem čo. A ľudia tam zostávajú. My sme stále konfrontovaní cez menšinové postavenie s tým, kto sme a prečo sme tam, kde sme, čo je úplne irelevantná otázka, lebo sme tam bývali vždy.

Taká otázka sa nedá jednoducho položiť, lebo tam ľudia prirodzene žijú. A keď ste konfrontovaný s tým, tak vtedy o tom začnete uvažovať.

Ja som v detstve žila v Dunajskej Strede a ešte dodnes tam žijem. Tam je 90 percent Maďarov a 10 percent Slovákov, ktorí väčšinou rozprávajú po maďarsky. A nie je tam konflikt. Keď odídete z toho mesta, tak už je to viac cítiť. Preto som sa tým začala zaoberať a možno aj preto, lebo po osemdesiatom deviatom sme si mysleli, že vôbec nebude ani nacionalizmus, ani národnostná otázka. Že budeme riešiť iné problémy. A to sa úplne vrátilo, otočilo a posilnilo. A vtedy som bola konfrontovaná s týmito problémami. Tak asi cez to som sa dostala k rodine. Na mojej rodine je zaujímavý aj politický pluralizmus. Môj otec bol poľnohospodárskym inžinierom a moja mama bola učiteľkou. Narodili sa v rokoch 1931 a 35, a boli absolútne angažovaný do socializmu a do strany. V šesťdesiatom ôsmom sa môj otec dostal do vyššieho postavenia a naopak z rodiny mojej mamy boli niektorí v roku 1968 vylúčení zo strany. Jedna časť rodiny stratila všetko a zase môj otec tým získal.

Tá pluralita tam bola stále, ale oni komunikovali medzi sebou. Teraz je menej pravdepodobné, že keď sa ľudia nezhodnú v politických názoroch, tak sú rozhádaní aj v rámci rodiny.

R: Absolútne mi do toho rozprávali, ale to ma len malo odradiť. Otec začal so mnou chodiť k rôznym umelcom a chcel vedieť, úplne exaktným spôsobom – má talent alebo nemá talent? A niektorí povedali, že áno, niektorí, že nie. A ja som pritom normálne robila to isté, ako som predtým robila.

R: Asi 16. No a teraz, keď mne zavolá nejaký rodič a či by som mohla pozrieť na dieťa, čo robí, tak každému poviem, že keď chce, nech to robí. Čo je talent? Kde sa dá určiť alebo kde je tá hranica, že ešte má talent alebo nie. Ja si myslím, že talent je práve v tom rozhodnutí robiť niečo. Ja som tiež bola v tomto smere úplne rozhodnutá, že budem toto robiť a bolo mi úplne fuk, kto mi čo hovorí, ale boli to nepríjemné stretnutia.

Moji rodičia uznávali jedine to, keď som začala učiť na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, keď som sa stala docentom.

R: V Budapešti bola škola umelecko-priemyslová úplne oddelená od výtvarného umenia. Neviem si predstaviť, ako je to možné, že som napríklad vôbec nikdy nebola na akadémii v Budapešti, keď som tam študovala. Stále som chodila na výstavy, dosť ma ovplyvnilo, čo som v Budapešti videla. V 80. rokoch bola Budapešť úplne niečo iné ako Československo, boli tam otvorené úplne super výstavy, čo sa týka napríklad Kunsthalle Műcsarnoku. Ale na pôdu akadémie som vôbec nešla. Potom keď som išla naspäť na Slovensko, som sa zoznámila s literárnou skupinou Iródia, ktorú založili a organizovali mladí spisovatelia a básnici, a cez nich sme založili aj výtvarnú sekciu. Cez Iródiu som sa spoznala napríklad s Jozefom R. Juhászom, performerom. S ním aj s ďalšími sme potom založili Stúdio rt, umeleckú organizačnú skupinu na organizovanie performancových a experimentálnych festivalov. Najprv sme začali tak, že sme pozývali Slovákov a Čechov, ale naše kontakty s Čechmi boli úplne iné ako teraz. Ten kontakt bol úplne prirodzený. České umenie sme poznali dobre, ako to naše. Kultúrne vzťahy boli intenzívne. Preto sme začali riešiť československé festivaly performance. To boli také možnosti stretávania umelcov. Najprv Česi a Slováci, potom Maďari a nakoniec sme riešili 45 krajín. Cez performance sme sa dostali úplne k iným informáciám. Bol to taký okruh: Václav Stratil a Milan Kozelka, ktorí vtedy ešte vôbec neboli známi, alebo zo Slovenska Koller, Rudolf Sikora, Matej Kren, rôzne generácie.

Potom, keď som sa vrátila z Budapešti, spolupracovali sme s Karlom Pichlerom. On mi veľmi pomohol tým, že ma zoznámil s celou skupinou umelcov, ktorí začali byť aktívni v 90. rokoch. Tí umelci boli spojený so Sorosovým centrom, ktoré malo dosť veľký vplyv na umelcov. Organizovalo každý rok výročnú výstavu, kde sa dalo prihlásiť. Boli na to aj nejaké financie a organizačná časť bola zabezpečená. Ktokoľvek z akéhokoľvek mesta sa mohol prihlásiť, dostal sa do skupiny a tým sa dostali noví umelci na scénu.

V Bratislave bola potom taká ďalšia komunita umelcov – Laco Teren, Jozef Šramka, Ivan Csudai, Daniel Brunovský a ďalší, niektorí neskôr úplne zmizli zo scény. Alebo neskôr Anton Čierny, Pavlína Čierna, Boris Ondreička, ktorý robí teraz Tranzit na Slovensku. Denisa Lehotská. Roman Ondák tiež tu začínal.

R: Ja som nemala vyslovene vzory, ani ženské, ale čo ma ovplyvnilo možno najviac, bola Magdalena Abakanovicz. Ale nie kvôli tomu, že by bola ženský vzor, ale omnoho viac kvôli tomu, že mala samostatnú výstavu v Kunsthalle v Budapešti a tá výstava bola úplne fantastická. Prvýkrát v živote som videla obrovské inštalácie. Obrovské, naozaj obrovské. Desaťmetrový objekt, lebo tam je priestor taký veľký. Úžasné veci robila. Ovplyvnila ma sila tých vecí. Neviem, do akej miery to bolo ženské umenie alebo nebolo. Jednoducho to bolo dobré umenie, ktoré človeka úplne prevalcovalo. A čo je smutné, že ona doteraz robí to isté, čo som od nej videla asi v 80. rokoch. Teraz budeme spolu vystavovať v Budapešti, čo je dosť zaujímavé pre mňa, že budeme na jednej výstave.

R: Mňa jednak zaujíma sociológia a prirodzene spolupracujeme s inými odbormi, aj historikmi, alebo politológom a sociológom. Projekt vznikol, keď som učila v Bratislave na VŠVU. Chcela som sa so študentmi jeden semester venovať public artu, teórii aj praktickej časti. Pozvala som ich do Dunajskej Stredy, aby mohli konkrétne v tom meste niečo riešiť a pracovať. A vtedy som mala taký nápad, že tam dáme nápisy trojjazyčne – po maďarsky, po slovensky a po rómsky. Sú to také paralelné štruktúry, ktoré vôbec spolu nekomunikujú. Dva roky potom som viac pochopila, čo to znamená bývať v prostredí, ktoré je eventuálne multikultúrne, ale na druhej strane ten multikulturalizmus vôbec nefunguje. Napísala som si otázky a viac som sa sústredila na jednotlivé časti mesta, ako je vietnamská štvrť. Myslela som si, že vypíšem niekde v inej časti mesta, či už navštívili vietnamskú štvrť a opačne. Takéto provokatívne otázky som položila a to som ukázala sestre, ktorá je sociologička. Ona mi odporúčala Bogardusovu škálu merania tolerancie a vtedy začala naša spolupráca. Ona merala vstupné tolerancie medzi jednotlivými skupinami pred výstavou a po výstave. Vonku boli tabule asi štyri mesiace a nič sa tam s tým nestalo. Všetci brali náš projekt ako oficiálny, pretože ľudia si myslia, že keď sa niečo také objaví na ulici, tak to nie je projekt umelecký.

Na tabulách som sa pýtala, či by ste prijali Slováka, Maďara, Vietnamca, Róma za suseda, do mesta, ako turistu. Na každú národnosť bola každá otázka položená v každom jazyku. A keď človek vidí tri tabule naraz, tak sa sám seba pýta, kde je tá hranica. Za suseda nie, ale do mesta možno áno, alebo do krajiny ako turistu, ale ako spoluobčana už nie.

R: Áno, v Budapešti som urobila variantu v židovskej štvrti. Teraz sú tam viac-menej sexshopy, čínske obchody a Rómovia. Tam sme používali hebrejčinu, čínštinu, maďarčinu a rómčinu. Keď sme dali von tie tabule, tak ľudia hneď začali komunikovať. Výstava bola na hranici dvoch obvodov v Budapešti a primátori sa dohodli, že to treba odstrániť, lebo že to je provokácia. Vlastne tabule sme museli odstrániť ešte pred vernisážou, lebo výstavu ihneď zakázali. Tabule potom boli v galérii, kde bola ostatná časť výstavy, ale to bolo také nezmyselné. Ale malo to dosť veľkú odozvu v médiách. Rozprávalo sa o tom, ale na druhej strane to bolo také pasívne. Tie otázky boli aktuálne, lebo od tej doby sa situácia postupne zhoršuje. Teraz sa aj ultrapravicová strana dostala do parlamentu. My sme mali absolútne právo položiť tieto otázky. Politici tvrdili, že nie je o čom diskutovať, že prečo provokujeme ľudí, že vôbec žiadne problémy so spolunažívaním v Maďarsku nie sú.

R: To si nemyslím. V roku 2001 ma pozvali do Luxemburska, kde som robila na jednom projekte vo verejnom priestore a vtedy som to pochopila. Ja som tam robila takú romantickú vec, veľké lopty som vystavovala na jednom kopci. Snažila som sa porozumieť tomu miestu. A vtedy sa to vo mne menilo. Keď už vstupujete do priestoru, tak by to bolo treba pochopiť akým spôsobom. A preto som sa začala venovať public artu a na druhej strane aj kvôli tomu, že tá slovenská scéna, aj tá československá a československo-maďarská je taká malá, že som mala pocit, že tí istí ľudia chodia na tie isté výstavy, jednoducho pre seba robíme tie veci. Verejný priestor je aj preto zaujímavý, že tam konfrontujete svoje myšlienky s náhodnými chodcami, ktorí idú okolo. Nemyslím si, že by to bolo niečo špeciálne na Slovensku.

R: Áno, tieto aktivity, ktoré sa týkajú Verejného podstavca, čo robí Tomáš Džadoň, Martin Piaček, Michal Moravčík a Dalibor Bača, sú podľa mňa veľmi dôležité. Veľa úplne nezaujímavých a zlých sôch vzniklo v Bratislave počas posledných desať rokov. Michal Moravčík to začal riešiť takým spôsobom, že pozýval verejnosť na diskusie, urobil také komentované prehliadky tých sôch v meste. Programovo sa tomu umelci venujú, čo je dosť dôležité. Stále je o tom debata, či sú to sochy, či sú to nejaké ozdoby. Je treba sa o tom rozprávať, čo môžeme označiť ako umenie, a o čom môžeme tvrdiť, že je niečo iné. Je treba to definovať.

R: Jednoznačne to bola výstava v považskej Galérii umenia, Paradigma žena. Katarína Rusnáková organizovala tri také výstavy. Na prvú, Fyzický mentálny, pozvala štyroch mužov. Potom bola ženská výstava, Paradigma žena, a tretia bola najmenej úspešná, Medzi mužom a ženou. Text k výstave Paradigma žena bol tak obohacujúci a inšpiratívny, že som vtedy začala túto tému viac riešiť.

R: Áno, pozvala štyri umelkyne, okrem mňa aj Janu Želibskú, Denisu Lehockú a Petru Ondreičkovú, a poslala inšpiratívny text o téme.

R: To by som asi nemala takto povedať. V tom texte kládla otázky, na ktoré bolo treba odpovedať a možno že preto ma to do veľkej miery ovplyvnilo.

R: Niektoré výstavy, ktoré boli vyslovene ženské, som odmietla aj neskôr. Ktoré sú tak koncipované, že tam nič iné nevidím, to mi nestačí. Ale táto trojvýstava, tam bola mužská, ženská, spoločná výstava a nebolo to oddelené, ale malo to nejakú logiku.

Napríklad som vystavovala na jednej veľmi zlej výstave v Maďarsku, v Miškovci. Volá sa to Institute of Contemporary Art a je to celkom dobrý inštitút. Tam robili výstavu ženských umelkýň, ktoré robia video. Poslali mi fotku, ako je tá výstava spravená, a vidím, že sú tam také závoje a pod nimi ako keby skrine, kde sú videá. A pred tými televízormi ružové kocky. A to nie irónia, to je myslené vážne. Teraz čo? Mám tam vycestovať a tú výstavu rozbiť kladivom? Jednoducho je to úplné nepochopenie toho celého, o čom sa tu rozprávame. Čo môže byť viac „ženské“ ako toto? Závoje a medzi závojmi niečo v ružovom oblaku. Hrozné to je, úplne hrozné.

Neviem, či ste boli na výstave Gender Check v Museumsquartier vo Viedni, tá výstava bola tiež dosť kritizovaná, ale pre mňa to bol zážitok, že som mohla vidieť tak veľa genderového umenia, čo nie je zvyčajné. Pre mňa to veľa znamenalo, že som to videla pokope.

R: Ja si myslím, že áno. Len nie tak, že by som programovo len toto riešila. Napríklad momentálne pracujem na troch filmoch. A všetky tie filmy sú spojené s genderom. Myslím si, že sa mi vracia tá poetická, osobná alebo rodinná línia. Vždy cez skúsenosti, ktoré mám. Napríklad žijem doma s tromi mužmi, lebo mám dvoch synov, ktorí sú dospelí, plus manžel. Cez tie vzťahy chápem, ako vidia ženy. Keby som to bola vedela predtým, tak úplne inak sa správam s mužmi. Čo sa týka genderu a toho, ako vychovávať mužov, je to pre mňa veľký experiment. Ja pochádzam z rodiny, kde bol taký úplne klasický model. Môj otec zarábal a mama bola učiteľka. Ona všetko robila okolo nás a muž zabezpečil, poistil a všeličo možné. Potom s nami žila jeho mama, mama mojej mamy tiež, my dve sestry, plus moja mama. A ja som sa dostala do rodiny, kde mám dvoch synov a môj manžel pochádza z rodiny, kde boli štyria súrodenci plus otec. Päť mužov a jedna žena.

Človek pochopí z toho celého, že vychovávať muža, ktorý potom uznáva ženy, je umenie. Niekedy som to prehnala, že som o tom príliš veľa rozprávala, že sme rovnocenní. Ale momentálne si myslím, že sa mi to podarilo nejako ustrážiť, aby to moji synovia správne pochopili. Je absolútne základné, že čo robím v umení, sa musí odzrkadliť aj v „normálnom“ bežnom živote. Keby som riešila v umení genderové otázky a potom by som bola tá utláčaná žena v domácnosti, tak by som nemohla robiť ani to umenie podľa seba. Lebo je to prepojené.

R: Pre mňa je feminizmus prirodzenosť. Keď je feminizmus rovnocennosť, v tom dobrom nemechanickom zmysle, tak áno. Možno to závisí od spoločnosti, čo je považované za feminizmus. Ja som sa tomu bránila. Proti nálepke feministického alebo postfeministického umenia som reagovala negatívne, ale teraz už neprotestujem. Je to viac otázka spoločnosti, keď sa na nejaké dielo nalepí nálepka, že je to feministické dielo, tak je to potom zúžený priestor pre interpretáciu diela. Na mužské veci nenalepíme, že sú to „mačo“ veci, nehovoríme o tom, že to je vyslovene heterosexuálne alebo mužské dielo. To hovoríme len o ženách. A preto je to také šuplíkové. Ale ja už voči tomu vôbec neprotestujem.

R: Neviem, či sa to darí, ale tým, že som sa vymedzovala, som ako keby neuznávala črty svojho diela alebo aj seba. Preto som sa rozhodla už ďalej neprotestovať proti tomu. Keď som feministka, tak som feministka. Ja poznám mužov, ktorí sú feministami. Protest je kontraproduktívny, lebo to vyzerá tak, ako keby som sa bála. Ja sa toho nebojím, len som nechcela svoj priestor zúžiť. To, čo robím, má feministický charakter. Tá nálepka sa dá nalepiť na všetko, čo robím, a to nielen na veci, ktoré sú vystavené genderovo.

R: Ja som menšina trojitým spôsobom, lebo som na tej škole ako žena, ako Maďarka a okrem toho ešte riešim intermédiá. Keď som prišla na školu, vôbec tam nebola ani katedra intermédií, a keď som prevzala ateliér od Rudolfa Sikoru, tak niektorí študenti, chlapi, odišli z ateliéru. Jeden študent sa postavil, že sa nebude učiť od ženy. A odišli dvaja chlapi a ešte tri baby. A to si viete predstaviť. Ja som študovala na umelecko-priemyslovej škole, to znamená, že predtým, ako som začala učiť na VŠVU, som nikdy nebola v ateliéri voľného umenia. Toto bolo prvé stretnutie. No ale postupne sa vrátili. Z chlapov sa vrátil aspoň jeden a tie baby, keď sa vrátili, povedali, že nevedeli, čo robia, a že sa jednoducho báli, že budem príliš prísna. Ja si myslím, že to bol taký nezvyk pre nich. Na grafike žiadna žena nebola, na soche žiadna žena nebola, na maľbe som bola iba ja. A na fotke bola Milota Havránková. Ale teraz na maľbe je zasa jedna žena, Klaudia Kosziba. Samozrejme v pozíciách asistentiek a rôznych iných sú ženy, ale ako vedúci ateliérov nie sú. Na textile, čo je považované za ženský obor, sú ženy a aj na fotke sú ženy.

Veronika Bromová mala v ateliéri väčšinu žien. Ja mám tiež väčšinu žien, mám aj chlapov, ale ženy sa radšej prihlásia ku mne. Aj celkovo je na voľných umeniach viac žien. To je ešte smutnejšie, že po škole tie ženy zmiznú, že skončia a potom nevieme, kde sú.

A čo sa týka tej katedry intermédií, my sme naozaj taká menšinová katedra a na našu činnosť je kritický názor, že nič nerobíme, že tam artefakty chýbajú. Celý pedagogický zbor príde a hovoria – toto nič, aj toto nič aj toto nič. A odídu. Vôbec neuvažujú o tom, čím sa zaoberáme. Ale my sme zvyknutí. Nám to nevadí. Po škole sú naši absolventi na scéne omnoho viac viditeľní ako tí ostatní. Ale to už nikto neskúma. Je to naozaj tak, že my vychovávame umelcov, že by mali byť umelcami, keď skončia. To je dosť dôležité, či sa naozaj vedia uplatniť alebo nevedia. Z tohto pohľadu sme podľa mňa dosť úspešní, nie ako môj ateliér, ale celá katedra. Riešime viac-menej rozmýšľanie študentov, aby zvažovali, čo robia, na čo to robia a prečo to robila.

R: Áno, ale IN sa to volá okrem iného preto, lebo to sú Intermédiá. Hodilo sa, že to sú moje iniciály. Akože ja sa podpisujem za škody, ktoré spôsobujem. Mimochodom tento názov vymyslela kunshistorička Katarína Rusnáková.

R: Ale na maľbe je to vplyv aj profesora Daniela Fischera, ktorý vedie na VŠVU katedru maľby, ktorý je veľmi otvorený. On je feminista v istom slova zmysle. Pozval ma, keď tam učil. A tiež teraz, keď odišiel profesor Berger, vypísali konkurz a on prijal Klaudiu Koszibovú. To nie je náhoda. On o tom uvažuje a robí to preto, že to chce mať vyvážené.

R: Iste. My máme tri ateliéry na katedre intermédií. Je tam Anton Čierny. Potom tam máme Annu Daučíkovú, ktorá teraz učí aj na AVU, potom som tam ja... My traja sme zaujímavá zostava. Dosť otvorene sa tam hovorí o sexualite. Ja mám študentov, ktorí rozprávajú o vzťahu náboženstva – katolicizmu – a sexuality. Pri tých debatách sa to otvorí a treba sa o tom rozprávať. Nebudem to pozametávať pod koberec. Z tohto hľadiska je naša katedra dosť výrazná. To bolo tiež pozitívum na VŠVU, že Anna Daučíková bola prorektorkou osem rokov. Myslím si, že v Budapešti alebo v Poľsku by sa to nemohlo stať. Ona bola v prvom rade, keď boli pochody homosexuálov. To bol taký signál aj pre našich študentov, čo si škola o tomto myslí.