Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová: Jazyk vnímam ako náš hlavný výrobný prostriedok, tému a zároveň nášho úhlavného nepriateľa

Anetta: No, úplne dávno, ešte v detstve si pamätám, že som pekne kreslila. Vždy som chodila na nejaké súťaže, do krúžkov a tak. Potom som išla na umeleckú strednú školu a vtedy začalo byť jasné, že aj ďalšia škola bude asi umelecká. V podstate sa týmto smerom vyvíjam odmalička. Neboli tam žiadne prekvapivé zvraty alebo nečakané udalosti.

Anetta: Na strednú školu som išla v roku 1990. Vtedy boli všetci ešte strašne uzavretí, skoro nič sa nevedelo. Mali sme jedného mladého učiteľa maďarskej národnosti. Celkom nás stimuloval a naučil nás napríklad, že existuje aj niečo také ako inštalácia. „Hocičo spravte,“ povedal. My sme to hocičo urobili a s otázkou v očiach sa naňho dívali, či je to už inštalácia. Mali sme, samozrejme, aj dejiny umenia, ale súčasné umenie v nich bol kubizmus, surrealizmus a tak ďalej.

Anetta: To všetko bolo v Rumunsku.

Anetta: Do Bratislavy.

Anetta: Moja mama je Slovenka žijúca v Rumunsku už generácie. V deväťdesiatych rokoch začali robiť študijné výmeny cez Maticu slovenskú a vyskytla sa príležitosť študovať na Slovensku. Prijímacie skúšky boli niekedy vo februári, vôbec nekolidovali s ostatnými prijímačkami, tak som si povedala, že to pôjdem vyskúšať, len tak zo srandy. Zrazu ma zobrali a ja som bola prekvapená.

Anetta: K Bartuszovi na sochu.

Anetta: Bartusz super. Prijímačky sa robili na odbor, ale rozdeľovalo

sa až po prvom ročníku. Na soche boli traja profesori a každý si vybral študentov. Tak nejako sme si s Bartuszom sadli. Začalo ma veľmi zaujímať súčasné umenie. Mária Orišková mala kurz pre prvákov a ja som s otvorenými ústami počúvala, čo všetko je umenie. Bodyart? Čo to je, preboha? Že sa niekto rezal a niekto sa strelil a to je ono? Ja som to fakt nechápala. Stále len kubizmus a kubizmus a potom zrazu sa niekto postrelí do ruky a to je akože umenie? Ku koncu toho prvého ročníka sa mi už ani nechcelo robiť sochy a modelovať busty. Väčšina študentov boli samozrejme chlapi, takže robili veľké veci do kameňa. Mňa to vôbec nebavilo, tak som začala robiť také polo-inštalácie. Bartusza to hneď zaujalo. Je veľmi naklonený jemnejším procesuálnym veciam, takže to bola jasná voľba.

No, tak to je môj príbeh a teraz Lucia.

Lucia: Tak čo? Začnem na začiatku?

Lucia: Moja prvá spomienka je, ako sa češem pri studni. Ale to sem asi nepatrí.

Lucia: Môj otec je amatérsky maliar. Pracoval ako ekonóm na ministerstve financií a popritom doma mastil detinský impresionizmus. Sedel na petržalskom balkóne, maľoval krajinky, cigarety hasil v konzerve od paštéty a v celom panelákovom byte voňal terpentín. Keď sme boli malí, vymýšľal pre nás s bratom „tvorivé“ hry, niečo začal kresliť a my sme to museli dokončiť. Obaja sme sa pretekali, kto to dokončí čo najmacherskejšie a najnepravdepodobnejšie.

Oproti nám na chodbe sme mali susedky, dve dievčatá v mojom veku, ktoré mali otca v emigrácii a dostávali od neho katalógy Otto a Quelle. Chodili sme si ich k nim prezerať a robili si súťaže, kto nakreslí lepšiu módu. Samozrejme susedka tajne obkresľovala z Otta a z Quelle a ja som mohla čerpať tak akurát z Dorky. Ona mala vždy lepšie kolekcie, ja som mala vždy horšie. Mala dokonca fixky, ja som svoje kresby žmolila iba pastelkami. To je ďalšia spomienka.

Celé detstvo som prekreslila, ale kreslila som vlastne iba princezné, lebo som nevedela nakresliť chlapa. Vedela som iba ženy. Ani zvieratá som nevedela. Môj pes sa nepodobal na nič. Ale tie princezné som vedela fakt dobre. Dve hodiny som bola schopná „minuciózne“ vykresľovať všelijaké čipky. Potom nič, úplný útlm. Neskôr som chodila na evanjelické lýceum a bolo sa treba rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjdem. Povedala som si, že umelci asi majú dobrý lifestyle, že to bude zábava. Tak som doma oznámila, že by som chcela ísť na umeleckú školu. Rodičia mi vtedy objednali Kubínských. Monika bola maliarka, Bohuš sochár a spolu robili také odviazané kresťanské umenie. Keďže som o umení nevedela absolútne nič, zdalo sa mi hrozne osvietené, že nasvecovali kameň laserom a napúšťali synagógu vodou. Chodili ma obaja dennodenne intenzívne pripravovať, doobeda ma Monika učila kresliť a poobede Bohuš modelovať. Mesiac som to robila osem hodín denne. Ale veľmi mi to nešlo, priznám sa. Navyše som nemala koho kresliť, mama nechcela, nemala čas a hanbila sa. Tak musela nastúpiť starká, za čo ju doteraz uznávam. Prišla a normálne sa vyzliekla. Tak som kreslila starkú, tisíckrát dookola. Bolo to zvláštne, dovtedy som ju nikdy holú nevidela.

Keď bolo treba vyplniť prihlášku, bola som až tak mimo obraz, že som ani nevedela, na akú katedru vlastne chcem ísť. Bohuš sa ma pýtal, kam sa hlásim a ja že: „Vôbec neviem, poraď mi ty.“ On mi vraví: „Prihlás sa na grafický dizajn, tam sa dostaneš.“ Ja som ani nevedela, čo to je. Myslela som si, že to bude asi suchá ihla. Na prijímačkovom pohovore sa ma komisia pýtala, čo najradšej robím. Priznala som sa, že najradšej chodím na diskotéky, akože baliť chlapov. Oni nato: „A čo máte radšej, keď vás niekto balí alebo keď vy balíte?“ A ja že: „Rozhodne, keď ma niekto balí.“ Normálne toto som predviedla na prijímačkách. Nerozumiem, prečo ma zobrali.

Anetta: Nebalil ťa niekto z tej komisie potom?

Lucia: Na prijímačkách všetci kreslili fonty a ja som to, samozrejme, vôbec nevedela. Tak som si povedala, že budem pracovať s materiálmi, čo sú okolo. Bolo tuším treba spraviť logo na vegetariánsku reštauráciu. Tak som odstrihla dva listy z kvetu v kvetináči a nalepila ich na papier. Takéto koláže som robila. No proste doteraz neviem, prečo ma zobrali. A potom som chodila štyri roky na dizajn.

Lucia: No, vydržala. Piekla som plagáty ako koláče, vyšívala som písmenká a takéto halucinácie. A potom som stretla Anettu.

Obě: Teraz začneme spolu hovoriť.

Lucia: Potom som stretla Anettu, ona bola moja prvá ozajstná učiteľka umenia. To už bola piatačka, ja som bola tretiačka.

Anetta: Mali sme v škole knižnicu, ktorá bola celkom dobre vybavená. Chodilo sa do Viedne a ja som mala rumunský pas. Vtedy tu ešte nebol ani Schengen ani Európska únia, takže vždy keď sa išlo niekam na výlet, som si musela chodiť po víza. Nie vždy sa to podarilo. Bola som strašne frustrovaná, že sa nemôžem nikam dostať. Čím menej môžeš, tým viac

ťa to zaujíma.

Lucia: Ja som nechodila na výstavy, mňa to vôbec nezaujímalo.

Lucia: Hej, takže som nemala čas.

Anetta: Vo Viedni som videla strašne veľa vecí. Jamesa Turella, obrovskú výstavu. Tie jeho veľké inštalácie ma až fyzicky vťahovali. Ale vtedy bolo pre mňa všetko zaujímavé.

Lucia: Ja si pamätám jednu výstavu Mikea Kelleyho Uncanny, v tom čase sme my dve už spolu robili. Doteraz z nej mám silný zážitok. Večer predtým som sa totiž hrozne opila a išla som na tú výstavu v tak krehkom stave, že som ledva kráčala. Bolo mi strašne zle. Všetko sa predo mnou množilo, múmie, veľké hyperrealistické sochy, fotky z koncentráku, odťaté ruky a neviem čo. Asi to bolo dobré spojenie času a môjho momentálneho stavu, ale z tejto výstavy mám najväčší zážitok, aký som kedy z umenia mala.

Lucia: Možno, že by sme mali trochu viac povedať o tom, ako sme sa zoznámili.

Anetta: Bola to láska na prvý pohľad.

Lucia: Mali sme spoločnú kamarátku, Zuzanu Kubisovú, ktorá nás zoznámila. Jeden večer sme obe pomáhali Zuze dokončovať kolekciu

na módnu prehliadku.

Anetta: Ale ja som ťa poznala už predtým. Vedela som, že je taká jedna pipina, čo stále chodí v minisukniach. Lucia bola za takú modelku, samozrejme, že som ju poznala.

Lucia: No a vtedy, keď sme pomáhali tej Zuze, sme celú noc našívali flitre. Ani sme nešli spať, iba sme šialene šili. Mysleli sme si, že sa pri tom doštíme od smiechu. Z ničoho. Iba sme sa na seba pozreli a váľali sme sa pri tom po zemi...

Anetta: Takže samozrejme hneď na druhý deň sme si dohodli spoločnú kávu, už iba my dve. Začali sme chodiť všade spolu. Ona bola neverná jej kamarátke a ja som bola neverná mojej kamarátke. Chodili sme v kuse na kávu a na víno.

Lucia: Aj absint sme pili. To si nepamätáš?

Anetta: Ježišmária, absint.

Lucia: Videli sme totiž film Total Eclipse. Mysleli sme si, že sme Verlaine a Rimbaud...

Anetta: Keď sme sa raz opili z absintu, vymysleli sme projekt ako odbachnúť Kolibríka.

Lucia: To musíme vysvetliť, to je dôležité. V Bratislave bol taký týpek, ktorého volali Kolibrík. Pätnásť rokov fetoval a žobral. Bol z dobrej rodiny, ale nejako sa spustil, pankáč... A my sme v ten večer, inšpirované absintom, vymysleli také „ultimate“ umenie; že najviac bude, keď tohto človeka odstrelíme. Mali sme to tak vyargumentované, že sme si už iba hovorili: „Tak dobre, kurva, musíme to spraviť. Buď toto, alebo nikdy nič.“ Hej? A ja som si vtedy nezahasila cigaretu o ruku?

Anetta: Pozri sa.

Lucia: Ty si si, aha... Hej, lebo v tom filme bola scéna, kde Verlaine hovoril Rimbaudovi, že „Ak ma miluješ, tak sa... už si nepamätám čo...“ My sme sa potom vzájomne hecovali, že ktorá z nás má na to, zahasiť si cigu o ruku. Ja som totálne zlyhala. Zahasila som si ju až o týždeň neskôr, na lodi.

Anetta: Ježiš, ty zbabelec.

Lucia: Hej. Anetta si takto kúlersky zahasila cigaretu o ruku. Na druhý deň tam mala takúto bublinu. Ja som vtedy bola nešťastne zamilovaná do jedného úplne nezmyselného týpka. Volali sme ho s Anett pracovne „bravčová hlava“. Boli sme spolu na diskotéke na lodi a ja som pred ním strašne chcela zamachrovať, tak som si zahasila cigaretu o ruku.

Anetta: Aj tak ju nechal po dvoch týždňoch.

Lucia: Po dvoch mesiacoch! No dobre, to je jedno. Tak sme sa s Anettou stretávali a začali sme sa baviť o umení. Pol roka sme sa iba bavili a pili, bavili a pili. Potom sme vymysleli prvú spoločnú vec, Les Amies. Raz sme sa stretli v sobotu na obed a sadli sme si do kaviarne oproti radnici, kde sa práve konali svadby. Sedeli sme, pozerali na všetky tie nevesty a vymysleli video. Inšpirovali nás bábiky, ktoré bývajú položené na autách vyzdobené ako nevesty. Kúpili sme teda velikánsku Barbie, ktorá mala asi meter dvadsať. Ja som „chodila“ s tou Barbie po meste, robili sme všetky tie veci, ktoré spolu robievajú kamarátky a Anetta to celé točila. Urobili sme zábery ako ja s Barbie sedím v kaviarni, sme u kaderníčky, v posilňovni, v solárku, na diskotéke. Dokonca sme si na to vypýtali grant od Sorosa. Dostali sme 17 tisíc korún a všetky sme minuli na extázu. Najväčšiu srandu sme mali z toho, čo sponzoruje George Soros.

Druhá naša spoločná vec sa volala Pičoviny. Galéria Tatrasoft, v ktorej sme vystavovali, mala dve miestnosti. V prvej miestnosti sme rozvešali servítky, na ktorých bolo niečo, čo vyzeralo ako akvarely, alebo japonská kaligrafia. Odtiene bielej na bielom. V ďalšej miestnosti boli dve videá, ktoré prezrádzali, ako sme tie servítky vyrobili. Stáli sme pred kamerou a takto sme sa utierali servítkami. (Předvádí vytírání pohlaví. Pozn. red.) Cez obrazovky televízorov boli ešte popísané úvahy o tom, čo je vlastne umenie. Sranda bola, že vtedy sme ešte nemali na čom strihať a keď sme chceli mať video, v ktorom sa stokrát opakuje vytieranie pipiny, museli sme to stokrát za sebou pred kamerou urobiť. Môj otec bol vtedy prvýkrát na vernisáži; prišiel a skoro odpadol. Zapísal do knihy návštev niečo o tom, že ani Rímska ríša v úpadkovom štádiu takéto niečo nevidela. O dve hodiny tú výstavu zavreli...

Anetta: To bolo vtedy, keď ťa chcel vydediť?

Lucia: Nie, nie, to bolo inokedy.

Anetta: To bolo vtedy, keď si mu oznámila, že si ma berieš?

Lucia: Počkaj, to predbiehame udalosti. Potom sme spravili výstavu v Zoe. V Bratislave bol obchod s oblečením Zoe a Roman Babjak, ktorý tomu šéfoval, mal taký dobrý nápad, že by tam mali byť výstavy. My sme sa hneď iniciatívne prihlásili, lebo vtedy sme sa hlásili všade. V tom obchode s oblečením mali telky, v ktorých normálne púšťali reklamy a do nich sme dali naše video Les Amies. Dali sme si po tripe a išli na vernisáž.

Anetta: Chceli sme to vyskúšať, aby sme vedeli, o čom to je.

Lucia: Stále sme trpeli tým, že nemáme haluze.

Anetta: Ale zato sme mali najväčšiu srandu.

Lucia: Každá bunka sa ti smeje, je to úplný ohňostroj. Ale stále sme sa sťažovali, počas celého toho tripu, že nám to nešliape.

Lucia: Bohužiaľ nie.

Anetta: Ale to je úplne v poriadku. Ja s tým nemám problém. Nie, že by som teraz potrebovala experimentovať, ale myslím si, že každý človek by to mal aspoň vyskúšať. Je to skúsenosť, ktorá sa nedá len tak prerozprávať.

Lucia: Mňa už to časom tak strašne nebavilo, že som si na dva roky prerušila školu a robila som sekretárku. Od deviatej do piatej som varila kávu, prežúvala minúty a neuveriteľne sa nudila. Vtedy som sa úplne rozlúčila s umením. To bolo dosť temné obdobie. Veľa som žúrovala, do úplnej prázdnoty. Vždy po práci som išla do baru. O šiestej ráno som sa doplazila do kancelárie, rozložila si pod stolom spacák a nastavila budík pol hodinu predtým, ako príde šéf. Vydržala som to dva roky. Potom som sa nejako spamätala a povedala si, že idem predsa len naspäť do školy. Už som nenastúpila na dizajn, ale na katedru maľby k Sýkorovi. A tam som skončila školu.

Anetta: Ty si vtedy robila galériu Hit, keď sme urobili výstavu Room of Their Own. To bolo v roku 2003. Ja som sa už potom sťahovala do Prahy.

Lucia: Áno. Tá výstava mala vyzerať ako skupinová feministická výstava, ale zároveň mala budiť dojem déjà vu.

Anetta: Nie feministická, ale ženská výstava.

Lucia: Teraz spätne mám pocit, že sme ju urobili príliš skoro. Obe sme mali napozerané veľa umenia tohto druhu, pre nás to všetko boli unavené a prázdne formy. Ale ľudia na slovenskej scéne ich ešte takto nevnímali. Niektorí si dokonca mysleli, že je to vážne myslená výstava a úprimne nás chválili. My sme sa ju pritom snažili urobiť čo najhoršie, čo najklišéovitejšie.

Anetta: Práveže to bolo dobré. Keby bolo všetko iba príliš ironické, príliš zlé, bolo by to horšie.

Lucia: Niektoré veci na tej výstave sa nám podarili urobiť až tak dobre, že dokonca oslabovali želaný pocit déjà vu. Asi sme to spravili až príliš dobre, chápeš?

Anetta: Ja sa bojím, že keby sme to urobili úplne zle, bol by to iba lacný výsmešok. Veľa vecí na tej výstave pripomínalo iné diela. Boli v nich síce posuny, ale vždy odkazovali na niečo, čo už bolo zapísané do dejín ženského umenia.

Lucia: Napríklad kresby menštruačnou krvou, to je klasika, to musí byť. Alebo pozbierané tampóny a vložky.

Anetta: Veľa vyšívaného, veľa štrikovaného. Obháčkovávané mužské predmety.

Anetta: To dokonca kúpila Národná galéria.

Lucia: Ja si myslím, že práve tieto „podarenejšie“ kúsky podmyli celkovú kritickosť.

Lucia: Neodhadli sme, že všetci nie sú takí unavení ako my. Na Slovensku sa až teraz robia výstavy ako Holé baby.

Anetta: O čom to je? Trochu to nadväzuje na náš nápad, že tu Lucia bude sedieť holá...

Lucia: Ale nemali sme na to gule. Ja som už aj bola vyzlečená, ale ty si chcela zostať oblečená, tak som si povedala, že nechceme predsa byť ako „raňajky v tráve“.

Lucia: Hej, hej, ja som vždy nahejšia.

Anetta: Späť k Holým babám.

Lucia: Petra Hanáková išla do depozitov Slovenskej národnej galérie, vybrala z nich všetky možné akty a kresby, na ktorých sú holé baby a vystavila ich. K tomu Jana Juráňová a Jana Cviková spravili feministický komentár, pod každým obrazom je... ja sa to až hanbím vysloviť, ako sa to volá – „holobabáčská stoaktovka“. Je to akože rozhovor vnučky a babky, ktoré si prezerajú tú výstavu. Rozhovor je vo forme divadelnej hry nalepený dole pod dielami. Je to trochu ako stroj času, človeku sa natíska otázka, aké je vlastne datovanie tejto výstavy.

Lucia: Extrémne. Asi sme mali počkať ešte 10 rokov a potom spraviť Room of Their Own. My sme vlastne robili výstavu o vyčerpanosti, ktorá...

Anetta: ...ktorá nebola vyčerpaná.

Lucia: Možno sa to stalo preto, že sme nemysleli dostatočne lokálne. Chceli sme riešiť všeobecný problém a zamýšľali sme sa nad niečím, čo

sa deje všade. Vlastne, všade inde.

Lucia: Robili sme ešte jednu výstavu, v ktorej sme chceli zasadiť mužské umenie do genderového kontextu. To je tá stará známa vec, že ženské umenie, teda umenie robené ženami, je genderové a umenie robené mužmi je iba umenie.

Anetta: S veľkým U, navyše.

Lucia: S veľkým alebo s malým, to už závisí od... (smích) Proste sme urobili výstavu, ktorá sa volala podľa gramatických vzorov mužského rodu.

Lucia: Chlap hrdina duch stroj. Ono je to normálne „dub“, ale nám sa tam viacej hodil duch. Tým sme tak trochu vymedzili kategórie, do ktorých bola výstava rozdelená: „chlap“ bol o mužnosti, o maskulinite, o sexualite. „Hrdina“, to je jasné – politika, vojna, atď. Kategória „duch“ bola o spiritualite, vesmíre, vede. A „stroj“ bol o strojoch v akomkoľvek význame slova. Tá výstava sa ešte v sebe delila na dve roviny.

Anetta: Vyrobili sme také obrovské kubusy, vlastne iba rámy kociek, ktoré vymedzovali priestor v priestore. Pomocou nich sme vytvárali dialógy, v ktorých sme stavali do protikladu rôzne generácie. Starší boli nainštalovaní v kockách a mladší vonku.

Lucia: Bolo to vlastne akési voľné pokračovanie výstavy Room of Their Own.

Anetta: Bolo to vystavené v tej istej galérii, čo bola tiež pomôcka, že to je druhá časť toho istého problému.

Anetta: Pôvodne sme chceli urobiť medzinárodný projekt. Ale nepodarilo sa nám to, nemali sme na to peniaze. Nakoniec sme sa teda obmedzili na Česko a Slovensko.

Anetta: Mali sme pár projektov, ktoré boli vyslovene strihané na mieru Slovenska alebo Česka.

Lucia: Urobili sme štyri „kecacie“ videá, v ktorých sme pracovali s ľuďmi na scéne. V prvom videu sme si sadli v plavkách k bazénu a normálne, tak, ako nám zobák narástol, sme prebrali všetkých mužov na slovenskej umeleckej scéne, s kým by sme sa vyspali a s kým nie. Potom sme si v galérii Jelení na výstave Red Library zobrali na mušku českú scénu a urobili voľné pokračovanie v inom médiu. Mužov na českej umeleckej scéne sme rozdelili do skupín podľa toho, čo a za akých podmienok by sme s nimi robili. Najlepšia kategória bola „kedykoľvek čokoľvek – muži, ktorí ma vedia rozpáliť čo i len pohľadom“. Najhoršia bola „biologická povinnosť – pohlavný styk pod hrozbou zániku ľudstva“, alebo „zúfalá rezignácia – muži, ktorým podľahnem iba na pustom ostrove“. Mali sme aj podskupinky ako „sex zo slušnosti“, alebo „z núdze cnosť – muži, ktorým sa cvične oddám na zvýšenie sebavedomia“, „sex zo slušnosti – muži, ktorých dvoreniu nedopatrením podľahnem“ alebo „chvíľkové poblúznenie – muži, ktorí ma dostanú po šiestich mojitách“. Takto sme teda rozdelili celú scénu a na pozvánku dali mená všetkých mužov, ktorých sme spomenuli. Na vernisáž sa prišlo pozrieť hrozne veľa ľudí, hlavne tí, ktorí tam boli napísaní. Bolo to husté. Pod Stratilom bola dokonca poznámka, že „zásadne bez bozkávania“. To bolo fakt drsné. Keďže sme mužov delili čisto podľa fyzickej príťažlivosti, aj múdri, inteligentní a schopní sa ocitli v skupine ako napríklad „výlučne bez bozkávania“.

Anetta: Vlastne išlo o to, prerozdeliť hierarchie, ktoré v tejto spoločnosti vznikajú na základe moci. My sme to vôbec nebrali do úvahy a vytvorili sme si vlastnú hierarchiu, kde ani moc, ani schopnosti...

Lucia: ...ani inteligencia, ani kontakty...

Anetta: ...nezohrávali žiadnu rolu. Iba to, ako tí muži vyzerali.

Lucia: Hej, museli sme sa zhodnúť.

Anetta: Nejaké áno, ale nie zásadné. Tvrdo sme vyjednávali: „Keď tam dáš tohto, tak tohto zdvihnime na túto úroveň“ a tak. Vybalancovali sme to tak, aby to bolo čo najobjektívnejšie. Veľa žien sa s nami zhodlo. Mali sme reakcie od rôznych kamarátok, ktoré si potom doma robili vlastné rebríčky a svoje hierarchie. Extenzia do života naozaj zafungovala. Celý projekt mal oveľa väčšiu silu v naozajstnom živote, tým, že zmenil správanie ľudí a ich vzťahy.

Lucia: Keď sme vplyvného človeka museli dať do tej úplne zlej kategórie, hovorili sme si, že toto asi nie je úplne dobrý nápad, ale dajme ho tam. Hecovali sme sa. Bol to čistý adrenalín.

Lucia: Pred vernisážou mi tak strašne búchalo srdce, že sme museli ísť na whisky na guráž. Tento rok, po šiestich rokoch od výstavy, som stretla jedného muža, s ktorým sme sa predtým poznali iba zbežne. Celkom presne si pamätal, v ktorej kategórii bol. Hneď nato poznamenal, že to bolo dosť povrchné dielo. Ja mu hovorím, že asi nie, keď ho to takto hlboko zasiahlo.

Anetta: Ale nikto to neurobil, sakra. Rozumieš? My sme tam mali kategóriu „Muži, ktorí ma dostanú po 6 mojitách“ a nikto nám nekúpil ani jedno mojito.

Lucia: Možno, že sa im nepáčime.

Anetta: No, možno.

Lucia: Ja by som to na ich mieste vyskúšala, aj keby sme vôbec neboli ich typ. Iba aby som zistila, kto má väčšie gule.

Anetta: Jiří Ptáček, ktorý sa umiestnil najlepšie, nakoniec napísal článok Zápisky víťaza.

Lucia: S takým menom sa nemohol umiestniť inak.

Anetta: Všetci sa doňho kvôli tomu púšťali, že čo za tým je, čo nám za to sľúbil a tak ďalej. Tak napísal článok, kde rozobral svoje impresie. Nebola to kritika výstavy, ani recenzia, iba jeho pocity a reakcie, ktoré zažil.

Lucia: Rebríčkovanie a hierarchizovanie sa objavuje vo viacerých našich veciach. Napríklad v našej zbierke, čo kradneme tie veci z galérií.

Anetta: Dráždia chlapov, kradnú…

Lucia: Robili sme jeden dlhotrvajúci projekt. Chodili sme po súkromných galériách a kradli v nich všelijaké drobnosti. Ale naozaj drobnosti, nikdy nie umelecké diela, ani nič, čo má veľkú hodnotu. Kradli sme veci ako šraubovák, pero, kladivo, telefón.

Lucia: No taký... stolový, pevnú linku. A rádio, alebo vŕtačku.

Anetta: Aj kávovar sme šlohli.

Lucia: Úžasné bolo, keď Anetta kradla neónku. Mala na sebe krátku zelenú bundu a ja dlhý čierny kabát. Ja sa bojím, Anetta sa nebojí. Anetta schmatla stoličku a odmontovala za plného chodu galérie neónku zo stropu. Ja som si myslela, že odpadnem. A potom Anetta

vraví: „Schovaj ju.“

Anetta: A ona, že: „Nie, ja sa bojím!“

Lucia: Tak sme si museli ešte aj vymeniť kabáty.

Anetta: A ja som pod tým Luciiným kabátom tú neónku vyniesla.

Lucia: Dobrá bola aj krádež kávovaru. Anetta na drzovku otvorila sklad, na ktorom strašne vŕzgali dvere. Zľakla som sa, že to príšerné vŕzganie bude počuť galerista, ktorý sedel za rohom. Nič iné mi v strese nenapadlo, tak som vytiahla telefón a „na sucho“ začala akože telefonovať, veľmi nahlas a po slovensky.

Anetta: Dokonca si do toho telefónu hovorila, že: „Anetta vchádza do skladu, niečo tam šramotí, berie kávovar do ruky a tak...“

Lucia: Áno, vlastne som to všetko v priamom prenose hlásila!

Anetta: Keby ten galerista vedel po slovensky...

Lucia: Ale nevedel, a tak sme získali kávovar.

Lucia: Ešte nie.

Lucia: Máme už celú kolekciu, ktorú sme nazvali Súkromná zbierka.

Aj na ňu boli búrlivé reakcie. Napríklad, keď sme ju vystavili prvýkrát na Vienna Art Fair, Georg Kargl, ktorému sme z galérie šlohli úplnú hovadinu, taký kovový kľúč na púšťanie plynu, prišiel do kóje, kde sme vystavovali a ukradol si ho späť. Natoľko sa dal vtiahnuť do celej hry, že keď bola zbierka neskôr nainštalovaná u Christine König, ktorá si ju od nás kúpila, chodil vytrvalo do jej galérie a kradol tie svoje vecičky späť.

Anetta: My sme teda chodili do Viedne kradnúť od Kargla do zásoby rôzne hovadiny, aby sme ich mohli vymieňať, keď on zas niečo ukradne. Mali kvôli tomu s Christine aj nejaké naťahovačky, dokonca sa vyhrážal, že pôjde na políciu. To by som chcela vidieť, čo by mu na to povedali.

Lucia: Pracovali sme so stereotypom, že ľudia z východnej Európy chodia, teda chodili, hlavne v deväťdesiatych rokoch, kradnúť na Západ. Otvorili sa hranice a Slováci vykradli Hainburg. My chodíme tento stereotyp potvrdzovať a tým pádom trošku aj vyprázdňovať.

Lucia: Myslím, že vie.

Lucia: Hm, neviem. Svojim známym ma predstavuje ako dcéru-umelkyňu, ktorá robí kontroverzné umenie a pointa je, že akože ani nemôže nahlas vysloviť, ako sa volala naša výstava. Ale myslím, že mu to tak malomeštiacky lichotí.

Anetta: Ja som od mojich rodičov ďaleko, vidím ich asi raz alebo dvakrát do roka.

Anetta: Stále sa ma pýtajú, čo robím a chcú niečo vidieť, ale ja filtrujem, čo im ukážem a čo nie. Mama niekde natrafila na nejaké naše porno a hneď začala, že: „Ježiši, to by si nemala.“

Lucia: Áno, to bude vrchol večierka. Môžeme aspoň prehlásiť, že poznáme vzájomne svoj stav. Doteraz sme sa priznávali a potom sa môžeme zobrať.

(Díváme se na porno.)

Lucia: Je to vždy trochu zvláštne, pozerať sa na toto video. Ty to nepociťuješ?

Anetta: Hmm... ja som už imúnna. Moji študenti to dali na stránku do Artyčoku (www.artycok.tv) a dosť to zvýšilo návštevnosť.

Anetta: Väčšina vecí, ktoré robíme, má genderový aspekt, ale pritom s ním nenarábame priamo a nerobíme iba o tom. To je práve tá stará a neaktuálna forma robenia genderového umenia. Náš uhol pohľadu je vždy aj genderový, ale nemusí to priamo kričať.

Lucia: Ja si myslím, že tým, že pracujeme spolu, máme istý filter. Keďže sme zatiaľ nevynašli telepatiu, musíme si všetko najprv povedať. Tým sa urobí sito, cez ktoré pretečú veci prípustné pre obe. Osobné, intímne roviny sa pretavia do niečoho všeobecnejšieho. Tým, že sme odkázané na slovo, na nekonečný rozhovor, veľa vecí, ktoré riešime, je o jazyku, o texte a o preklade.

Anetta: Ja jazyk vnímam ako náš hlavný výrobný prostriedok, tému a zároveň nášho úhlavného nepriateľa. Snažíme sa k sebe preniknúť čo najbližšie a slová trčia medzi nami ako plot. Preto sa ich snažíme zrušiť. Odzbrojiť. O všetkom diskutujeme, všetko zapisujeme. Máme veľa zápiskov a nápadov, hlavne zlých.

Lucia: Hej, hej, miliónkrát sme chceli robiť výstavu zo zlých nápadov, ale zatiaľ nebola dobrá, teda vlastne dosť zlá príležitosť.

Lucia: No najprv sa musíme stretnúť. Na to potrebujeme gauč. Pre nás to je fakt najdôležitejšia vec na výrobu umenia: gauč alebo pohodlné sedenie, lebo my spolu presedíme hodiny, niekedy aj osem hodín vkuse. Sedíme a pozeráme sa na seba.

Anetta: Najviac v živote som sa nadívala na Luciu. Hodiny na seba čumíme, niekedy aj bez slov. Najmä, keď nie sú nápady.

Lucia: Keď musíme niečo narýchlo vymyslieť, najprv začneme iba takým mlčaním a pozeraním sa. Po týchto dlhých hodinách sa niekedy niečo aj narodí. Popritom opakujeme tie isté reči, ktoré sme si už povedali miliónkrát. Vôbec nás nenudí povedať si tú istú vec aj sto-, aj dvestokrát dookola. Niekedy si tie isté diskusie nacvičujeme rôznymi hlasmi. Začalo sa to spontánne, napodobňovaním niekoho konkrétneho, ale teraz sú z toho už entity samy o sebe a zdroje sú nerozpoznateľné.

Anetta: Pred cudzími nemôžeme, to musíme byť iba my dve.

Lucia: Je to obmedzujúce, že musíme všetko obliecť do slov, že nezostane priestor pre nevypovedateľné veci.

Anetta: Už máme také skratky. Nemusíme si hovoriť veľa vecí okolo... Máme referenčné body, ku ktorým stále odkazujeme a nemusíme ich vysvetľovať alebo opisovať. Najviac túžime mať náš vlastný jazyk, ktorému by nikto nerozumel.

Lucia: Istý čas sme sa chceli naučiť esperanto. Ale aj slovenčina môže slúžiť ako takýto jazyk. Keď vyjdeme sto kilometrov na západ, už vlastne máme svoju tajnú reč.

Anetta: Kombinovane. Obe učíme, sem-tam.

Lucia: Oficiálne na plný úväzok, ale v skutočnosti sem-tam.

Anetta: Obe učíme na vysokých školách a pritom robíme umenie.

Lucia: Musíme to bohužiaľ kombinovať, nevyžili by sme iba zo školského platu, alebo iba z honorárov za výstavy.

Anetta: Niekedy trebárs aj niečo predáme.

Lucia: Ale to je výnimočné. Je to tým, že nerobíme predajné veci, že nemaľujeme napríklad. Video si ťažko niekto kúpi nad gauč.

Lucia: No práve. Už sme sa mali brať minulé leto. Pripadalo nám to ako dobrý knock-out pre inštitúciu manželstva. Nebrali by sme sa ani z lásky, ani kvôli majetku, ani zo strachu zo samoty, ani kvôli tlaku spoločnosti, čo bývajú najbežnejšie motivácie. Oholili by sme celý akt na kosť a stal by sa z neho pakt.

Anetta: Je to taká kritika manželstva. Obidve máme partnerov a napriek tomu by sme sa zobrali. Asi by ich šľak trafil, ale nevadí. Nech si zvyknú na to, že veci nemusia byť tak, ako si myslia, že musia byť.

Anetta: No, to samozrejme nie je.

Lucia: Dobre, tak ešte jeden pohárik. Máme aj víno a vaječný likér.

Lucia: Bolo to veľmi príjemné, ako taká dievčenská oslava narodenín poobede.